Svetový Pohár v Rimini


Pár dni od Svetového pohára v Rimini (22nd BestFighter, WAKO World Cup 2017) ubehlo, hodila by sa menšia rekapitulácia. Na tento turnaj sme sa veľmi tešili, pretože Rimini je nádherná dovolenková destinácia a mohli sme si užiť aj kúsok mora. Cesta nám trvala 10 hodín, preto sme si ju rozdelili na dve časti- 6 hodín sme cestovali do mesta Udine, tam sme prespali a na druhý deň sme pocestovali 4 hodinky do Rimini. Zložili sme sa na byte, ktorý sme si prenajali (airbnb je super vec) a šli sme na váženie, omylom o dve hodiny skôr ako malo byť. Keď sme zistili, že to váženie nie je o 16:00 ale o 18:00, šli sme konečne na pláž. Aj keď je len jún a hlavná sezóna ešte nezačala, more bolo príjemne teplé a my sme sa aspoň na chvíľu cítili ako na dovolenke. Tento pocit nám kazilo len to, že sme boli v diéte. O 17:30 sme boli naspäť v hale, respektíve pred halou, pretože sme nevedeli nájsť vstup dovnútra :D. Postupne sa k nám pridala ruská, fínska a poľská reprezentácia a spolu sme sa dobýjali do haly. Nakoniec nám otvorili a prišlo na rad nekonečné čakanie na zaplatenie štartovného a našu registráciu. Samozrejme Taliani organizátorsky nesklamali a pripravili nám program až do večera. Dve hodiny v rade vyhladovaní a smädní, všade chaos, nikto nevedel čo a ako. Po 2 hodinách sme sa dozvedeli, že musíme mať poradové lístky, a tak sme si ich šli vypýtať. Dostali sme jedno z posledných, bolo nám jasné že tu budeme ešte minimálne 2 hodiny. Šli sme si teda nakúpiť niečo na raňajky, no po príchode, sme zistili, že rada sa moc nezmenšila. Najdrastickejšie pre nás bolo vidieť zápasníkov, ktorí došli po nás, už odvážených s jedlom a pitím v ruke. Vyčerpaní sme teda vyhľadali organizátorov, či sa nemôžeme ísť aspoň odvážiť. Po dlhšom prehováraní nám prišli v ústrety a šli sme sa konečne odvážiť. Obaja spokojní sme sa najedli napili a šli sme sa navečerať do reštaurácie. Vrátili sme sa o 21:30 na halu aby sme ešte zaplatili štartovné. Došli sme a na rade bolo už C21 (my sme mali C17), a tak sme vraveli, že my sme teraz na rade, no organizátori nám povedali, že vlastne tie lístky neboli vôbec dôležité. Nebyť toho, že sme boli už príjemne najedení a napití, tak by sme im asi riadne vynadali, pretože tie ich „nedôležité lístky“ spôsobili, že sme museli čakať zbytočne dve hodiny v rade. Každopádne už sme to neriešili a dúfali sme, že toto bola posledná zlá skúsenosť z tohto turnaja. 
Piatok sme mali voľno, keďže Tomáš mal vo váhovke 2 súperov a ja 3. Zápasy sme teda mali až sobotu. A ako využiť voľný deň v Rimini? No predsa sme šli na pláž. Celý deň vyvaľovania a bláznenia vo vode nám veľmi pomohol a mohli sme ísť večer potiť nadbytočné kilá. Šli sme teda behať, aj keď obaja behanie moc neobľubujeme, chceli sme to vyskúšať. Naobliekaní v potiacom sa obleku sme vyšli do ulíc. Pritiahli sme nejedny oči, no nám to bolo celkom jedno, lebo v tom 30 stupňovom teple a sauna obleku sme chceli len prežiť :D. Po behu mi váha ukázala priaznivých 52,1 kg a mohla som ísť spokojná vyhladovaná a smädná do postele. Tomášovi chýbalo ešte kilo, a tak šiel do vane. U mňa bolo jasné, kedy budem zápasiť (keďže sme boli 4, čakali ma dva zápasy, jeden v sobotu a druhý v nedeľu), u Tomáša to bolo komplikovanejšie, pretože vo váhovke boli traja a keby mu vyšiel dobrý los, ocitol by sa už vo finále a zápas by mal až v nedeľu. No ani tu Taliani neprekvapili a pavúky zverejnili až o 22:30 večer. Nechápem, prečo to zverejnili až tak neskoro, sama som raz robila registračky a tieto pavúky, a viem, koľko je s tým roboty. No zápasy skončili o 18:00 navyše K1 ani v piatok nebola, preto mi príde čudné, že im to trvalo viac ako 4 hodiny. 
Ráno sme teda na 7mu šli na váženie, obaja sme úspešne navážili, zápasy nás čakali poobede, tak sme si šli ešte na byt pospať (neviem prečo, sa nám obom nedalo vôbec spať a skoro celú noc sme boli hore). Nevedela som sa už dočkať zápasov. Trochu som sa obávala mojej pripravenosti, pretože
netrénovala som tak, ako by som si to predstavovala. Mala som skúšky v škole a takisto som musela absolvovať vodácky kurz. Okrem toho moja psychika bola pred odchodom v štádiu „dovolenka“ a bála som sa, či sa budem vedieť namotivovať. Moja rozcvička bola zas „nijaká“, 30 sekúnd lapy a potom stresy :D. Už si začínam zvykať. Prvý zápas som išla s anglickou reprezentantkou Monikou Markowskou. Zápas s odohrával v kľudnejšom tempe, skúšala som sa veľa hýbať, čo súperke moc nešmakovalo. Na konci tretieho kola som si povedala, čo tak vyskúšať backfist. No a súperka ho zožrala plnou silou a bola na zemi. Škoda, že rozhodca ju počítal 20 sekúnd, zápas by sa inak skončil KO, ale keďže sa po cca 15 sekundách postavila, musím sa uspokojiť s výhrou na body.
 
O dva zápasy šiel Tomáš. Bola som naňho zvedavá, pretože posledných pár mesiacov zmenil garde, aby mohol kopať zo zadnej nohy. Škoda, že ma v rohu moc neposlúchal najmä v prvom kole, kedy sa zbytočne tlačil do klinču a dával kolená, ktoré síce mali efekt ale vo WAKO moc bodované nie sú. Zápas by v klasickej K1 vyhral, pretože súpera v treťom kole začal kvalitne biť, vyšli mu naskočené kolená, ktoré súperovi rozbili nos, no rozhodcovia to na výhru nevideli. Je to veľká škoda, pretože súper bol skúsený Rus, Majster Sveta v K1 WAKO z roku 2015. Na otázku koľko má zápasov povedal že už to neráta, že okolo 100-200 :D. Pre mňa ale Tomáš šiel ako Boh. Na to, že 7 rokov boxuje v klasickom garde a po takej dlhej dobe sa ho rozhodne zmeniť kvôli týmto pravidlám (nemôže kopať jednou nohou- čiže v každom zápase má o jednu zbraň menej ako súperi) šiel naozaj super, a Rusa veľmi vytrápil. Nabudúce to zdokonalíme ešte smrteľnejšími lowkickmi a bude to pecka. 
No po zápasoch sme sa boli najesť. Teda Tomáš, ja som sa ešte musela krotiť, pretože ma ráno čakalo váženie. Na byte som šla odvodniť do vane, s váhou som bola spoko, a tak som naládovala do seba pollitra vody, že to v noci vypotím. Čo čert nedal, o 4tej sa zobudím, idem skontrolovať váhu, nevypotila som cez tú noc nič, tak šup na seba sauna oblek a do postele. Hodinu a pol som sa trápila, no polkila bolo zrazu fuč a ja som šťastná mohla ísť o 7mej na váženie. Zápas som mala s francúzskou reprezentantkou, mimochodom, prvýkrát som stála proti černoške (sen splnený, teraz ešte zmarovať aziatku a budem spoko :D). Zápas bol agresívnejší a akčnejší ako ten prvý, obe sme sa narobili hlavne v prvom kole, po ktorom sa našťastie súperka odpálila, a tak druhé a tretie kolo bolo v mojej réžii. V treťom kole som jej vybila dych kolenom v klinči, tak som ju začala naháňať po ringu, nech ju dostanem do počítania. Po sérii úderov, kopov a kolien sa konečne zohla a ja som mohla sláviť víťazstvo
„Žiaden človek nedokáže tak prekvapiť človeka ako Talian človeka.“ Tento turnaj sa niesol v tomto duchu. Už sme fakt nečakali, že by mohli čosi pohnojiť, ale stalo sa :D. Na vyhlásenie výsledkov sme čakali tri a pol hodiny. Prečo? Mali bordel v pohároch. Tí Taliani si ich nezoradili podľa disciplín, váhoviek, či pohlavia. Všetky boli na jednej kope, a keď chceli niekoho vyhlásiť, nevedeli nájsť správny pohár. Po 3 hodinách čakania sme sa s Tomášom rozhodli, že im pomôžeme a pôjdeme si nájsť pohár. Našli sme ho za necelú minútu, dali sme to organizátorom, ktorí povedali, že o chvíľu nás vyhlásia. Zrazu sa stala divná vec- začalo sa nosiť veľmi veľa pohárov a ja som začala šípiť zradu. Po ďalšej polhodine som sa šla spýtať súperky, že aký zas majú problém a ona mi odvetila, že v tom majú strašný chaos a tak začali trhať z tých pohárov preč tie vysačky kde sú napísané kategórie. No a tak som dostala pohár bez názvu :D. 
 
 
Monika Chochlíkova - VICTORY SPORTSWEAR Athlete